Naša pani učiteľka má vždy pravdu!
Blížil sa koniec školského roka a s ním aj náš dvojdňový školský výlet. Konal sa v rekreačnej oblasti na Duchonke. Šli sme tam celá naša trieda. Keďže ten penzión, v ktorom sme boli ubytovaní bol v lese, my a naši učitelia sme sa rozhodli, že pôjdeme do lesa na prechádzku.
V lese bolo veľmi pekne, uvideli sme aj pár veveričiek, motýľov,… Príroda bola nádherná. Šli sme po turistickom chodníku a riadili sme sa turistickými značkami. Naši učitelia nám dali krátky rozchod a keď sme sa dosýta vybláznili, vybrali sme sa ďalej.
Po chvíli kráčania sme narazili na križovatku. To by až tak nevadilo, ibaže na tomto úseku už turistické značky neboli. Nuž povedali sme si: „stredná cesta - zlatá cesta.“ Tak sme sa teda po tej “zlatej“ ceste vybrali.
Ako sme tak šli lesom, uvedomili sme si, že sme sa stratili. Síce naše šľapaje viedli len po vyšľapaných chodníčkoch, no nikde nebolo ani vtáčika letáčika, ani človiečika. Učitelia, s ktorými sme šli, začali mierne panikáriť a vzájomne sa dohadovať, koho je to vina a kto odsúhlasil, aby sme sa vydali práve touto cestou. Bohužiaľ nemohli nás zachrániť ani mobilné telefóny, pretože tam nebol signál.
Zmocnil sa nás strach. Síl a optimistických myšlienok ubúdalo. Našťastie si naša pani učiteľka Vasiľková udržala chladnú hlavu. Na okamih nastalo ticho a potom zavelila: ,,Nasledujte ma!“
Cestou sme sa jej pýtali rôzne otázky typu: „Prečo musíme ísť práve tadiaľto cez túto húštinu, prečo nemôžme ísť tadiaľ...“
„No viete,“ vysvetľovala, „počula som zvuk auta. A pokiaľ správne viem, autá nechodia cez húštinu. To znamená, ak je moje tušenie správne, tak by sme mali vyjsť niekde, kde je cesta. A ak si dobre pamätám, tak aj náš autobus sem prišiel po ceste, čiže by sme mali vyjsť niekde neďaleko nášho penziónu...“
A tak sa aj stalo. Naša pani učiteľka mala pravdu. Netrvalo ani pätnásť minút, kým sme uvideli náš penzión. Ozvali sa výkriky šťastia a vďaky. Celí naradostení sme čo najrýchlejšie bežali do svojich izieb a boli sme šťastní, že všetko tak dobre dopadlo. Vďaka našej pani učiteľke sme sa z lesa dostali von. Inak by sme v ňom možno blúdili dodnes.