Málo dokonalý?
Jednoduchý chlapec, a predsa je v ňom tak veľa. Sedí pri počítači ako vzdelaný inžinier. V tme ho je ledva vidieť. Vlasy rovné ako mokrá slama gaštanovej farby. Rúčky tenučké ako stovka v jeho peňaženke, telo vysoké sťa americký mrakodrap a neprimerane chudé na jeho vek. Kto to je? Môj skvelý starší braček. Jeho pohmkávanie dosť často prichádza do štádia hlasného revu, ako keby sa chcel stať levom, ktorý si vybíja svoju zlosť vysoko na vrchole skaly.
Martin má usilovne pracujúce ruky, ktoré občas použije aj na „chutné“ vytváranie maškrtiek. Jeho hlboký hlas pripomína hlas kráľa pri odovzdávaní svojej dcéry ženíchovi, ktorého si vybrala ona sama a kráľ ním nie je príliš nadšený. Na druhej strane je hlas môjho brata, povedala by som, niekedy roztopašný.
Bratove každodenné „domáce“ bláznivé správanie pripomína správanie opice v klietke. Ešte šťastie, že doma nemáme celé ZOO...
Ak mám ešte opísať jeho chrbát, tak by som môjho brata nazvala Quasimodo. Stále chodí zhrbený a ani malé napomenutie mu neprekáža.
Spáva hneď vedľa mojej izby, až na to, že jeho izba je ako Chrám Matky Božej v Paríži, ktorý práve prepadli teroristi.
Ale čo už, každý sme nejaký a ani môj brat nie je výnimka. Je to proste môj brat, zatiaľ jediný, ale tuším aj posledný...
Lucia Huňadyová, 9.A, 2007/2008