Jesenné depresie
Horúci letný deň schádzal z oblohy ako starec. Noc za oknom bola jasná a plynulá, rána svieže, podliate rosou a slnečným svitom. Stromy zelené a plné života, tma biela, svetlo žiarivé.
A teraz? Deň si kráti svoju púť a tma príde nečakane, bez pozvania. Krátke sychravé dni plné smútku a slabosti.
Stromom každý kradne ich deti roka a zem ticho stoná od bolesti. Zo stromov zostávajú len kostričky a ich listy vytvárajú pozemský plášť. Farebnosťou sa chcú predviesť a potešiť nás. My si to však nevšímame a bezcitne šliapeme po posledných žilkách života stromov, v ktorých už tuhne život. Celá príroda sa podrobuje času - ako keby starne.
Dokonca ani slnko sa už neusmieva, nedáva teplo a príjemné pohladenie. Len nás omámi zubatou žiarou, ktorá nič nezohreje a nepoteší.
Ani obézne jablká, zlaté hrušky, čerstvá zelenina nie sú šťastné v debničkách, kde sú potlačené a bez nároku na život a voľnosť. Predtým im bolo lepšie pri matke a sestrách.
Dokonca prišli aj poslovia smútku odetí v čiernom perí, ktoré ich má hriať pred hrozivým chladom. Vytvorili si svoje havranie pasce a budú prehrabávať bolesťou zastretú pôdu, kde slabne a pomaly vymiera krik života.
Celý rok starne a jeho cesta sa blíži ku koncu. Každý to cíti a preto smúti za všetkým, čo sa stalo a už sa nevráti - jesenné depresie.
Nina Pindešová, 8.A, 2002/2003