Balada jesene
Depresia. Spomienky. Starý ošarpaný dub stojí v stráni sám, sám ako človek v dave ľudí. Nože vetra sa doňho zabodávajú sťaby do chleba a on naťahuje svoje ruky... Chce si ešte uchytiť niečo zo spomienok. Tie sú šťastím. Dub to vie. Rodí sa s jarou a zomiera spolu so starým rokom. Zas a znova. Ako dlho ešte bude trvať tento kolobeh?
Ihličky dažďa mu pokoj nedajú a on sa pod ich ťarchou pokorne skláňa. Sú veselé. Vidia ako chradne, jeho krása, pýcha... Jemu to nevadí, je už starý a rozumie, načúva... Že čomu?
Veď poslovia jesene nesú odkaz hline a tá kvíli. Rozpráva o spomienkach, o budúcnosti. Má aj o čom. Veď už celé miléniá beží maratón kolom dokola. Má právo na oddych.
Dážď zmáča chudé telá býľ. Oni hrajú s vetrom naháňačku sentimentálnych tónov... popol padá na ich duše... Starý strom si po celý deň pospevuje smutné monotónne blues. Spolu tvoria symfóniu, ktorá bodá do kostí.
Všetci čakajú veľkú udalosť. Udalosť, ktorá vpíše ďalšiu hlbokú vrásku do kroniky života.
Slnko planie. Padá za obzor ako hnilé jablko. Celý kraj vrie. Všetci tušia... „Och!!!“ Veď páperká snehu dopadajú na ich krehké telá. Ďalšie, ďalšie a ďalšie...! Dub cíti od koreňov posvätný pocit. Všetko vôkol zaspáva... Len on MRIE.
Adriana Máčiková, 8.A, 2002/2003