Exkurzia do Bratislavy
Dňa 23.9.2008 sa piataci, šiestaci a siedmaci našej školy vybrali na exkurziu do Bratislavy. Všetci sme sa veľmi tešili, až kým nám pani učiteľka nepovedala, že musíme navštíviť prírodovedné múzeum. Mysleli sme si: „To bude otrava ...“
Ráno sme stáli pred školou ospalí a unavení. Zrazu...čo nevidíme! Poschodový autobus!!! Hneď sme ožili! Nevedeli sme sa dočkať, kým príde pani učiteľka, aby sme mohli nastúpiť do toho úžasného autobusu.
My, žiaci, sme sa usadili hore a pani učiteľky dole. Tvrdili, že keby sedeli hore, tak by sa po.... (však viete, čo). Tešili sme sa, čo všetko povyvádzame. Smola! To sme ešte nevedeli, že tam, kde sme sedeli, boli namontované kamery a pani učiteľky nás videli dole na monitore. Určite sa na nás dobre zabávali.
Cesta do Bratislavy bola dlhá a únavná. Keď sme sa už konečne viezli po Bratislave, kývali sme ľudom na uliciach. Nie každý nám odkýval, ale niektorí nám kývali až príliš, ako napríklad jedna babka v trolejbuse, ktorá kývala tak, že sa na ňu celý trolejbus pozeral.
Keď sme vystúpili z autobusu pred múzeom, bola nám strašná zima. Vo vnútri boli iné deti, my sme museli čakať a mrznúť vonku nekonečných desať minút.
Dočkali sme sa, no netušili sme, čo nás čaká. Skoro zamrznutí sme museli s našimi „starými boľavými nohami“ šliapať hore až TRI poschodia!!! Bolo to straaaašne namáhavé.
Nakoniec sme sa predsa dotackali hore a ..........stálo to za to. Videli sme tam krásne vypchaté zvieratá od malilinkej myšky cez líšky, jelene až po velikánskeho mamuta. V jednej časti boli vystavené aj prenádherné mušle a mnohí z nás (najmä akvaristi) mali chuť rozbiť sklo a vziať si aspoň zopár mušličiek domov. No nič sa nedalo robiť, museli sme ísť ďalej.
Zišli sme o poschodie nižšie a tam......krásne a hlavne vzácne kamene. Po dlhom prezeraní si týchto kamienkov sme šli zase o poschodie nižšie, čiže na prízemie, tam bola výstava s názvom Ako ľudia žili. Boli tam izbičky so starým nábytkom od 18.storočia až po dnes. Všetkým sa asi najviac páčil strašidelný cintorín, ktorý bol oddelený stenou tak, aby tam bola tma, len v pozadí sa premietal strašný čiernobiely film o vojne. Niektorí vyznávači duchov si jednoducho sadli na zem a vyvolávali duchov. No ako volali, tak volali, nič nevyvolali a my sme museli ísť ďalej. V múzeu bolo napokon omnoho lepšie ako sme si mysleli.
Prehliadka sa síce skončila, no deň sa ešte neskončil. Išli sme do Starého mesta, kde sme dostali kratučký rozchod a mohli sme si kúpiť všelijaké maličkosti, ktoré sa predávali v stánkoch. Po pol hodine sme sa zase stretli a šli sme k autobusu. Autobus nás odviezol k obchodnému centru. Pred ním nám pani učiteľky dali inštrukcie, ako sa nestratiť a hlavne vrátiť sa k autobusu načas a my sme sa rozbehli nakupovať. Bolo to super, pokúpili sme, povozili sme sa na geniálnom výťahu a stretli sme sa presne na čas pred vchodom. Rozprávali sme si, čo sme všetko nakúpili. Nikto sa nestratil, ale....boli sme tam všetci, iba pani učiteľky nie! Nakoniec sme ich museli čakať!
Keď sa o pár minút pomalým a slávnostným tempom presunuli k nám, spočítali sme sa a vydali sme sa našim krásnym autobusom na cestu spät do Nitry. Cesta sa nám zdala omnoho kratšia a nebola ani taká únavná. Ani sme sa nenazdali a už sme stáli pred školou.
Autorka: TAMI